Partner si ma neváži. Stále mi vyčíta že robí všetko sám, pritom mu varím do práce, upratujem, jediné čo tak že si urobil na raňajkách vajcia a objednal vitamíny. Po práci príde, skontroluje či je dobre vytreté, ide do fitka, príde a očakáva teplo jedlo a ide spať pretože je unavený, nezaujíma ho že by som s ním nejaký čas chcela stráviť. Zo on má povinnosti a ciele a ja nie takže stojím za nič. Nedávno som prisla aj o papiere za body tak sa mi posmieval zo mi to praje. Berie si moje auto pretože sam svoje nemá a nadava keď tam nie je úplne čisto. Občas na mňa útočia slovami ty spindiro, na to nemáš mozog, si flegmatik teba nič nezaujíma, prečo už nemáš normalnú prácu (pracujem v bare v zahraničí – za 2 týždne mám to čo on za mesiac) niekedy mám pocit zo ho stvu len čo dýcham.

Nedávno som doma našla dosť cudzích vlasov po zemi, mala som aj zanet. Jeho reakcia bola ze som na hlavu, ze to odniekiaľ pritiahol, ze sa mám ísť lecit ze nevi či chce ženu s blokom z minulosti ze sa mi nemá za čo ospravedlniť zo mňa nepodviedol. Niekedy mi možno v nezmysloch trebárs zo mňa jeho mama nemá ráda atď. Psycho. Potom príde obdobie cukru keď bezieme nemôže byt, som jeho zlaticko a miláčik a bezieme by bol stratené.

A mňa to čoraz viac štve a bolí a absolútne netuším, čo s tým mám robiť, alebo ako sa mám zachovať. V poslednom čase si prídem ako piate kolo pri vozidle. Nie je mi dobre, stále sa stresujem a len premýšľam nad tým, čo sa stane zajtra a kedy už nastane ďalší problém, kedy ma zase bude nadávať a urážať ma. Čakala by som skôr, že ma bude podporovať, keď ja ho podporujem vždy, keď môžem a on robí presný opak. Ale vlastne ani neviem, čo čakám, chcela by som sa s ním o tom znovu porozprávať, ale vždy keď len začnem, tak on sa mi začne vysmievať, urážať ma a tak ďalej a ja sa potom cítim naozaj hrozne a neviem, čo s tým mám robiť, naozaj nie.